Ticho pokrýva námestie kostola a žije tu trpezlivé čakanie, spaľovanie kopalí parfumuje atmosféru svojou silnou arómou a zvonenie zvonov nám pripomína, že je to mestský festival, ktorý si ctí Pannu Mariu Dobročinnosť.
Je 14. augusta v Huamantle v Tlaxcale, v deň, keď sa pripravujú na nočnú oslavu Virgen de la Caridad. Oslavu preslávil tradičný spôsob koncepcie festivalu: kvetinové koberce v uliciach, púť s Pannou za úsvitu, predhispánske tance, kultúrne predstavenia, jarmok a „humantlada“. Toto je festival Huamantla, farebný a veľkolepý, kde sa miešajú tradičné obrady so španielskou katolíckou vierou.
V pitvore kostola je veľa pohybu, ale takmer rituálneho ticha. Niektoré prinášajú a nosia kvety, semená, ovocie, farbivá, piliny a iný materiál na navrhovanie kobercov.
Pán José Hernández Castillo, kronikár mesta „el Cheche“, nás prijíma doma. Steny terasy sú čalúnené sadrovými plastikami, sú to ruky rôznych ľudí pochádzajúce z roku 1832 až dodnes.
Pán Hernández nám porozpráva časť histórie mesta tým, že nám ukáže kópie starodávnych kódexov. Tam sa objavujú bitky medzi Aztékmi a Otomi; medzi Hernánom Cortésom a domorodými obyvateľmi, ako aj rôzne cesty k založeniu Cuauhmantlan, miesta stromov spolu. Okrem Otomi sa tu vytvorili rôzne skupiny vrátane Nahuatl.
Hovorí sa, že forma kresťanskej lásky sa ešte v sedemnástom storočí, kedy sa do mesta dostal obraz Panny Márie, rozšírila medzi susedmi zjednotením bohoslužieb, napríklad prijímaním potravy a rôznych druhov pomoci. . Tieto skutky milosrdenstva boli známe ako „ideme na milodary“, a preto sa Panna Nanebovzatia stala Pannou lásky, ktorá je v meste uctievaná už viac ako 300 rokov.
Festival sa oslavuje nápadnými kvetinovými kobercami, ktoré sú rozmiestnené v uliciach, kadiaľ prechádza Panna Mária. Je to predhispánska tradícia, ktorá vyjadruje pôvodnú chuť kvetov, ako to vidieť v kódexoch, kde bojovníci namiesto zbraní nosia kvety.
„El Cheche“ nás vedie k stretnutiu s jeho sestrou Carolinou, ktorá nadviazala na krásnu tradíciu výroby šiat, ktoré Panna nosí každý rok.
Slečna Caro hovorí málo a usmieva sa nad našimi otázkami a vysvetľuje jej odhodlanie vyšívať šaty: „Je to dielo, ktoré som začala v roku 1963. Panna v tom čase mala iba slávnostné šaty a šaty dennej potreby. Niektorým kolegom som navrhol, aby jej šaty boli vyrobené z bieleho hodvábu so zlatou niťou, a tak sme pokračovali v tradícii celé tie roky “.
Slečna Caro spolu s ďalšími ženami každé výročie ponúka svoje odevné práce. Šaty daruje jeden alebo viac ľudí, v niektorých prípadoch ide o ponuku za zázrak Panny Márie.
"Mala som problém so zlomeninou chrbtice - pokračuje slečna Carová - lekári mi povedali, že už nebudem chodiť." O nejaký čas neskôr vzali nejaké taniere a povedali mi, že kosti sú už plné chrupavky. Odvtedy som Panne sľúbil, že jej vyšíva šaty. ““
Šaty sú vyšívané zlatým prsteňom dovezeným z Nemecka a každé šaty nesú asi pol kila zlata; Látky sú vyrobené zo saténu alebo bieleho hodvábu, výroba trvá približne tri mesiace a zúčastňuje sa na nej 12 ľudí, ktorí pracujú ráno a popoludní na zmeny.
Dizajn šiat je založený hlavne na kódexoch Huamantla. Máme príklad šiat z roku 1878, v ktorých sa objavujú magnólie alebo yoloxóchitl, ktoré Otomi ponúkli bohyni Xochiquetzal. Šaty z roku 2000 sú založené na jubileu a na plátne, ktoré dal Carlos V. Huamantlecosovi v roku 1528, na ktorých sa objavuje symbol Huamantla s množstvom stromov, flóry a fauny, s domami Otomi a Nahuatl, hadom. , jeleň, magueys a päť holubíc predstavujúcich päť kontinentov.
Elena Poniatowska vo svojej knihe Las lunitas venuje niektoré fragmenty Carovi a ostatným ženám, pričom naráža na skutočnosť, že z každého stehu vyšívania uniká modlitba. Caro sa usmieva a hovorí nám, že stretnutia sú veľmi zábavné, pretože okolo seba rozprávajú a rozprávajú vtipy, ktoré tejto práci dodávajú farbu na základe lásky a viery.
13. augusta kňaz sklopí Pannu z jej výklenku a ponúkne ju vyšívačkám, aby ju okrem ticha a ticha mohli vyčistiť a prezliecť, aby bola pripravená na večierok. Oleje sa pri čistení vyhýbajú a podľa rady sochára používajú šťavu zo zelených paradajok. Ženy túto činnosť vykonávajú s privilégiom stráviť s ňou dve hodiny získavaním oddanosti.
V minulosti neboli vlasy Panny veľmi pekné, takže niekto vlasy daroval a rokmi sa z nich stala tradícia. Vlasy zvyčajne darujú dievčatá, ktoré si zvolia dátum, kedy si ich budú ostrihať.
V budúcnosti sa otvorí múzeum šiat, v ktorom sa budú čítať ikonografické úryvky mestských dejín Huamantly.
Skoro ráno 15. augusta, na konci omše, je výjazd Panny Márie na ulicu okázalý: oblohu rozžiari ohňostroj, plot dievčat oblečených v bielej línii pozdĺž tapisérií; Ľudia sú čoraz bližšie k priechodu alegorického auta, kadiaľ ide Panna. Veriaci čakali hodiny, kým ju obdivujú, emócia je neopísateľná, obraz akoby ožil, krásne oblečený, s otvorenou náručou. Panna odchádza a ľudia nasledujú za zapálenými sviečkami v rukách a kráčajú po kvetinových kobercoch.
Noc sa stáva menej jasnou a tichšou a v diaľke zvýrazňuje žiaru svetiel a mesto, ktoré má tradíciu sláviť svoje.
Mýty a legendy
O zázrakoch Panny Márie koluje niekoľko mýtov a legiend. Dôkazom toho sú niekdajšie hlasy, ktoré potvrdzujú severoamerickú inváziu, bitku Porfiria Díaza proti Lerdo de Tejada, invázie počas revolúcie, najmä plukovníka Espinozu Cala, ktorý nikdy nebol schopný dobyť Huamantlu. Hovorí sa, že keď vojakov plukovníka vstúpili, boli prekvapení, že na strechách, na balkónoch a na mrežiach domov videli ženy oblečené do bielych zameriavacích pušiek, jazda ustúpila, zaútočila z druhej strany a vrátila sa v ústrety rovnaké ženy. Hovoria, že to bolo iba videnie, zázrak Panny Márie, ktorá chránila svoj ľud.
Pri ďalšej invázii, na Zelený štvrtok, sa pokúsili otráviť vodu prilievaním kyanidu do prameňov, ale v tom okamihu sa z hory objavili obrovské vlny, ktoré tiahli stromy a zvieratá a nútili útočníkov ustúpiť.
Hovorí sa, že 16. novembra 1876 skoro ráno požiadal Porfirio Díaz Pannu o pomoc v boji s prísľubom, že ak v bitke zvíťazí, ponúkne mu dlaň, korunu a zlatú svätožiaru. Bitku vyhral a ako prezident priniesol svoje obete Panne.
